Pánu Bohu za chrbtom

Pred pár rokmi sme boli mesiac v Brazílii a následne v Argentíne. Brazília ma zaujimavý prístup ku graffiti. Za pekné graffiti na dobre zvolenom, aj keď oficiálne nepovolenom mieste na ulici ťa potľapkajú po pleci, kdežto za tag sú schopní doslova vraždiť.

Dĺžka článku: 3 min
Ľudia

Väčšiu časť našich životov maľujeme graffiti a to sa na jedincovi podpíše. Veľa cestujeme, veľa maľujeme, ono to už jedno bez druhého ani nejde. Vždy sme to tak robili. Odjakživa máme vo zvyku si robiť veci podľa seba. Ako chceme, kde chceme, kedy chceme. Netvrdím, že je to jednoduché, ale rozhodne často nezabudnuteľné.

DSC_7853-original

Pred pár rokmi sme boli mesiac v Brazílii a následne v Argentíne. Brazília ma zaujimavý prístup ku graffiti. V podstate ho miluje. Miluje pekné farebné plochy - pieces, no nenávidí tagy (podpisy). Za pekné graffiti na dobre zvolenom, aj keď oficiálne nepovolenom mieste na ulici ťa potľapkajú po pleci, kdežto za tag sú schopní doslova vraždiť.

DSC_8396-original

V árei kde sme bývali, 2 týždne pred naším príchodom miestna "domobrana" zložená z bývalého policajta a hasiča, zastrelila na ulici chlapca za tagy. Tieto tagy sa v Brazílii nazývajú tzv. Pixação (čítaj pišasó) a ich vykonávateľom vravia Pixadores (pišadores).

Toto bol práve takýto pixadore, teda človek, ktorý robí iba tagy. Pixadores sú chlapci často dojazvení a dopálení od ostnatých drátov a elektrických plotov, ktoré prekonávajú len aby sa dostali na ťažko dostupné miesta. Ideálne čo najvyššie často krát za cenu života. Väčšinou sú to indivíduá na okraji spoločnosti, ktoré keď sa už niekomu vyšplhajú na balkón aby sa podpísali, zoberú si odtiaľ čo unesú, prípadne nazrú dovnútra. Neviem ako to bolo v prípade nášho nebožtíka, ale pokiaľ dostal guľku iba za "tags" a nebola z toho vyvodená žiadna zodpovednosť (čo rozhodne nebola) tak tu niečo nie je v poriadku. Áno, v Riu je veľký crime, do banky vás nepustia ani s mobilom a kontrola tam prebieha ako na letisku. Ozbrojené lúpeže sú tam na dennom poriadku, favella kids striehnu všade, ale prosím nepoďme ešte za graffiti vraždiť. Umrieť zvládneme aj sami, sľubujeme. Spreje nerobia dobre na dýchacie cesty, ak nás nepotrasie elektrina v metre tak to bude rak.

IMG_2097-original

Takéto neoficiálne zásahy a branie spravodlivosti do vlastných rúk, len tak pánu bohu za chrbtom, nie je vraj v Brazílii žiadna vzácnosť.

Tak sme sa teda rovno večer pobalili a presne za tým istým chrbtom sme podnikli neoficiálny zásah v železničnom depe za mestom.

IMG_2111-original

Náš miestny kontakt ktorý si vravel "Okey" išiel s nami. Depo ležalo v miestnej favelle (slum -  google it) teda v mieste kde moc, zákony ani povolenia neplatia. V chatrčiach tam majú plazma tv's, zato nemajú vodu, často ani spevnené komunikácie, kanalizáciu, ani hranicu toho čo si kto môže dovoliť. Bezpečnejšie je tam ísť v noci, to aspoň “locals“ spia. Cez deň by tam štvorica bielych "gringos" bola ako päsť na oko. "Okay" nemal k pripravovanému výletu žiadne špeciálne pripomienky, jedine že bude potrebné kúpiť cestou "food the dog" ako sám svojou viac než zlou angličtinou zo seba vykomolil. "Food the dog" je kúsok mäsa, ktoré by mal mať každý rozumný sprejer pri sebe (niečo ako na Slovensku mobil a kľúče od bytu) aby mohol odbaviť smečku túlavých psov vo favelle. Vraj to bez toho nejde. Psi ťa nepustia cez favellu len tak. A tak aj bolo. Asi po 20tich minútach putovania nepríjemne tichou favellou sa začali objavovať street dogs. Menší, väčší, rovnajúci sa nám, ..ale ne.) Skôr štvornohí, trojnohí (rekord je 2-nohý dog z Indickej Kalkaty, ale o ňom inokedy). Aby som to skrátil, nemať "food the dog", sme v prdeli. Psom sme hodili čo potrebovali, prešli cez starý cintorín ktorý ústil priamo pri depe, namaľovali 6 pieces a bezpečne sa vrátili do mesta.

DSC_9372-original

Vracali sme sa miestnym mini busom, pretože železničné spojenia v noci neboli žiadne. V polovici cesty zrazu na ceste zátarasy a policajti s maschine guns. Zastavili celý autobus, dali všetkých vystúpiť, spravili menšiu previerku posádky autobusu a mohli sme pokračovať. Miestni to brali ako samozrejmosť, stále sa  tam niečo deje, stále niekoho hľadajú.  My sme mali rite stiahnuté, keďže sme ešte smrdeli aerosólom a mali so sebou každý nejakú výbavičku, fotky na kartách, proste “dirty hands“.

IMG_2034-original

Na druhý deň od rána jazdili po Riu naše mená, my sme z toho mali orgazmus a plánovali ďaľšiu vychádzku ;) Tá smerovala do Sao Paula kde sme nevychytali interval a tak stretli metro v tunely, ale o tom neskôr.

Najčítanejšie