Run!

Nadviažem na úplne prvý príbeh tejto série, odohrávajúci sa v Riu. Spomínal som v ňom tzv. pixadores, teda writerov, ktorí „iba“ tagujú a nerešpektujú iné formy graffiti ani writerov, ktorí ich tvoria a uznávajú.

Dĺžka článku: 5 min
Ľudia

Nadviažem na úplne prvý príbeh tejto série, odohrávajúci sa v Riu.

Spomínal som v ňom tzv. pixadores (pišadores), teda writerov, ktorí „iba“ tagujú a nerešpektujú iné formy graffiti ani writerov, ktorí ich tvoria 
a uznávajú.

1-original

Sme v Sao Paule, v meste, ktoré je Mekkou pixadores a kde je tento druh sebarealizácie najrozšírenejší. Tu je jeho jadro. Miestni pixadores sú striktní, poväčšinou kriminálnici, často zlodeji, ktorí popri tagovaní na strechách, balkónoch, či terasách často nazrú aj dovnútra. Pokiaľ ide o maľovanie v uliciach Sao Paula, výber vhodného miesta je dôležitý. Nie je príliš rozumné maľovať cez tagy pixadores. V najlepšom prípade je piece na druhý deň zničený. V tom horšom turistu rozkúšu jak pirane a spravia si z neho obuv, ktorú často nemajú.

2-original

My sme sa maľovaniu v uliciach veľmi nevenovali – lákalo nás, ako vždy, metro. Sao Paulo má naozaj vydarený typ. Páčil sa nám a chceli sme ho do zbierky. Veľmi!

S miestnym fellom, ktorý má veľmi blízko k celosvetovo známym a uznávaným graffiti umelcom OsGemos (iba pixadores ich neuznávajú :) a spolu s jedným nemeckým writerom, ktorý bol náhodou tiež na svojom graffiti tripe v Brazílii, sme skúsili akciu v tuneli metra. Bolo to podvečer, ešte počas prevádzky. Prečo tento čas? Je zbytočné sa o tom rozširovať, bolo by to na dlho. Sú proste systémy, ktoré je oveľa ťažšie namaľovať v noci než cez deň. V Sao Paule je jeden z nich, tak poďme na to...

Plán znel jednoducho. Prebehnúť cez tunel až k odstávke, namaľovať čo máme na srdci a emergency exitom vyliezť na ulicu a stratiť sa medzi domami. Z prázdneho podzemného nástupišťa (hneď po odchode súpravy metra zo zastávky je pár sekúnd prázdne, kým prídu zhora ďalší pasažieri) sme sa jeden po druhom nasúkali popri stene do tunela. Následne bolo treba veľmi rýchlo bežať v protismere jazdy metra, ktoré malo ďalší interval o 5 minút. Tunel je dlhý, má vyše kilometra a je v ňom mierne stúpanie. Nabalení plnými ruksakmi sprejov nám to dalo fakt zabrať. Za taký krátky čas sa to nedá zabehnúť naraz. Tunel poskytuje tzv. check pointy, teda výklenky, kde sa dá schovať v prípade, že by išlo metro. V rámci našej trasy sú takéto výklenky 3. Na 3 x to nie je problém zvládnuť.

x-original

Prvý výklenok – v pohode, všetci sme to stihli so značnou časovou aj silovou rezervou. Prikrčení prečkáme, kým prehrmí súprava metra a bežíme ďalej.

Druhý výklenok – v pohode, všetci sme to stihli aj s časovou rezervou, no sily sa míňali. Metro prešlo, bežíme ďalej.

Na pol ceste k tretiemu „check-pointu“ počujeme za miernou ľavotočivou zákrutou podozrivo silný hukot. Oprel sa do nás vietor. Keď človek vbieha do tunela, snaží sa nemyslieť na to, že každá spoločnosť hromadnej dopravy má výhradné právo na zmenu trás, zastávok, ale aj intervalov jázd jednotlivých súprav. Keby mal na toto sprejer zakaždým myslieť, nikdy nikam nevlezie a nič nenamaľuje. Preto na to radšej nemyslí a lezie. :)

Každopádne to metro sa o pár sekúnd malo spoza zákruty vyrútiť a my sme boli piati idioti s káblami v tuneli a utekali oproti nemu. Keby bol toto film, vzniklo by vhodné miesto na sadu reklamných spotov. Jeden z nich by mohol byť napr. na bežeckú obuv, ďalší na pohrebnú službu alebo umelé protézy. Zároveň by nám poskytli nejaký čas na rozhodovanie, ako naložiť so vzniknutou situáciou. Lenže film to nebol a my sme sa museli rýchlo nejako zariadiť. Okamžite sme sa vrhli k stene za rúry vzduchotechniky a elektrické káble. Vtlačení v potkaňom 30-ročnom mastno–železitom prachu sme so zatajeným dychom a zavretými očami čakali, kým nám len pár cm od tiel prehrmí súprava metra plná ľudí, ponáhľajúcich sa domov z práce. Bol to pocit, ktorý som si ozaj neužil. Bolo to len pár sekúnd, no v tom momente mi to prišlo ako večnosť. Všetci sme to stihli a prežili bez ujmy na fyzickom či psychickom zdraví (aspoň tak predpokladám) a s dosť naštrbenou istotou sme prebehli aj poslednú časť tunela. Netušili sme, či si nás vodič metra všimol napchatých za káblami, alebo nie. Netušili sme, či si nás všimla kamera už pri vbiehaní do tunela z nástupišťa (samozrejme že tam kamery sú, na stanici metra sú vždy kamery na oboch koncoch nástupišťa).

3-original

OK, sme na odstávke v tuneli medzi dvoma zastávkami metra, skrčení pod perónom si chystáme príslušenstvo. Na telefóne máme chlapca kontrolujúceho všeobecnú situáciu na nástupišti.

Než sme stihli vyliezť spod peróna a priblížiť sa k súprave, vedľa súpravy metra sa objavila postava. Bola to bezpečnostná zložka, konkrétne to bola sekuriťáčka – žena. Celkom sympatická pohľadná Brazílčanka čosi neustále preverovala cez vysielačku s kolegovcami na druhom konci. Zrazu nám cinkla v telefóne SMSka od nášho chlapca na stanici: "RUN!" Tu bol akýkoľvek priestor na vzdor zbytočný, pochyby o správnosti jeho rozhodnutia šli stranou a ihneď sme sa jeden po druhom popod perónom (tak aby nás sekuriťáčka nezačula) súkali k dverám s nápisom Emergency exit. Za dverami nás čakali 2 podlažia schodísk, ktoré viedli až na rušnú ulicu Sao Paula. (Emergency exit funguje len jednostranne, do vnútra sa rovnakými dverami nedá dostať a aj keby, okamžite sa spustí alarm, ktorý security presne upozorňuje na to, ktoré dvere v systéme sú narušené). Vybehli sme z dverí ako splašené antilopy, prebehli za 3 rohy a umyli sa hadicou na benzínke. Vyzerali sme ako chlapci z favely - čierni od prachu, spotení a strašne vyčerpaní.

4-original

Neskôr sme sa našej spojky zo stanice pýtali, o čo šlo. Prečo sme odtiaľ museli zdrhať von. Vraj nás niekto videl (šofér metra alebo kamery) a na stanici, na ktorej dával pozor, čakala skupina 10 sekuriťákov len na povel, aby mohli vbehnúť do tunela. Vraj na to potrebovali povolenie od „bezpečáka“, že v tuneli nepôjde metro, a tak nás môžu bezpečne prísť zatknúť. Som veľmi rád, že tak dbali o svoje bezpečie, v opačnom prípade by to zrejme skončilo škaredou naháňačkou po tuneloch.

Pár dní predtým sme mali možnosť vidieť, ako vie polícia Sao Paula naložiť so svojimi „rukojemníkmi“. Boli sme v nemocnici, lebo jeden z nás mal neprestávajúci kašeľ, ktorý bolo potrebné liečiť. Na „príjme“ za sklom bolo miesto, kam prichádzajú sanitky, prípadne iné vozidlá, ktorými sú dovezení do nemocnice rôzni pacienti. Prišlo policajné auto a z kufra tohto sedanu vybrali nahého, dokrvaveného, zbitého muža. Toho zdravotníci preložili na nemocničné lôžko a fízli odišli. Z ich komunikácie voči tomu chlapovi počas prekladania z auta na nosidlá bolo zrejmé, že ho takto upravili práve oni. Vtedy sme si povedali, že by bolo rozumnejšie sa nenechať chytiť v Sao Paule.

5-original

V tomto meste sme skúsili ešte dve ďalšie akcie, jednu na metro a druhú na vlak. Obe skončili fiaskom, no o tom až nabudúce. Napriek všetkému si myslím, že Sao Paulo je mrte mesto. My sme ho, klasicky, spoznali z úplne opačnej strany, než bežný turista a presne toto nás na tom baví. Ideme si to proste #podlaseba.

SMGO boys.

© Fotografie archív SMGO boys

Najčítanejšie